rosenbergovap

Ján Greššo sa narodil vo Zvolene, vyštudoval v Bratislave a zakotvil v Nitre. Dnes je hercom a riaditeľom v jednom z najúspešnejších divadiel na Slovensku. Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa stalo jeho druhým domovom. Aké to je viesť divadlo a zároveň účinkovať na jeho doskách?

Nie je pre Vás náročné byť zároveň hercom aj šéfom divadla?

„Je to náročné. Už sa teším na budúci rok, keď už sa budem venovať iba hraniu divadla. Zatiaľ je to taký mix a verím, že už keď budem hrať iba divadlo, že budem pohodovejší.“

Skúste nám priblížiť Váš typický deň.

„Typický deň.. Keď hrávam, tak ma občas vyrušuje to, že mám kopu všelijakých administratívnych povinností, kopu faktúr, všelijakých stretnutí či už je to okolo sponzoringu, či už okolo školení o bezpečnosti pri práci, o zákonnosti, o kontrolách atď. A to tak trochu vyrušuje to, na čo sa má človek sústrediť pri hereckej tvorbe. Niekedy je celkom dobré šéfovať, keď sa človeku darí, keď sa divákom páči, čo sme vytvorili, vtedy je pocit toho šéfovania veľmi dobrý. Ale keď musí riešiť veci, ktoré sú niekedy až nezmyselné, tak ten pocit nie je bohvieaký. Ale pretože som v tom, pretože som si vybral túto dvojitú prácu,  musím vydržať aj dobré, aj zlé.“

Ako hodnotíte vašich divákov? Sú nároční alebo naopak vďační a milí?

„Záleží na tom, ktorú cieľovú skupinu „trafíme“ tou-ktorou inscenáciou.  Každá inscenácia má svojský rámec. To znamená: ak je to komédia či muzikál, cieľová skupina je širšia, ak je to avantgarda alebo experiment, tak je to pre menšiu cieľovú skupinu. Ak prídeme s nejakou avantgardou pred väčšinového diváka, začína mať s tým problémy, začína sa sťažovať a byť celý nesvoj. Samozrejme, že muzikál alebo komediálne žánre, kde je cieľová skupina široká, je divák radostnejší, veselší a šťastnejší. Ale zase stáva sa aj to, že sú niektorí diváci intelektuálne náročnejší, ktorí keď vidia nejakú lacnú komédiu, tak majú výhrady a sťažujú sa, čo to preboha robíte?“

Stalo sa niekedy, že ste nepredali ani jeden lístok a hľadisko ostalo prázdne?

„Nie, nie, to sa nestáva. Nie, našťastie, nie. My máme dokonca 90%-nú návštevnosť, čo je veľmi dobré. Je to samozrejme aj vďaka dramaturgií, hereckému kolektívu, divadelnému zázemiu. A je to potom aj veľká vďaka celému marketingovému oddeleniu, ktoré predáva to, čo „vyrobíme.“

Ako pracujete na tom, aby ste propagovali vaše predstavenia? Alebo máte stálych návštevníkov, ktorí opätovne radi k vám chodia?

„Samozrejme, máme propagačné oddelenie alebo teda PR oddelenie, kde dramaturgia dáva dostatok podnetov, aby PR-manažéri pracovali s tým čo pripravujeme, aby pracovali s verejnosťou, aby bola verejnosť zaujímavým spôsobom informovaná. A samozrejme, je to o osobnom kontakte našich pracovníčok na obchodnom oddelení, ktoré už majú svoju klientelu, čiže ľudí, ktorí vedia šíriť naše informácie o tom, čo sme pripravili alebo pripravujeme tak, aby to pritiahlo ľudí do hľadiska.“

Chodievate hosťovať do iných divadiel? Ak áno, kam?

„Chodievame hosťovať dosť málo, pretože naše javisko je veľmi veľké a naša scéna a scénografické riešenia sú naozaj také veľké, že málokde sa zmestíme. Okrem Prešovského divadla a SND, ktoré majú také veľké sály, tak s našimi veľkými predstaveniami na zájazdy nechodíme. S našimi malými predstaveniami chodievame rôzne, ale tiež nie veľmi často, pretože máme veľký divácky záujem u nás doma.“

Aká panuje atmosféra medzi hercami?

„Zdravá rivalita. To je veľmi dobré, že panuje. Ale je to taká, ako by som to povedal… rodinná rivalita. Ako keď sú súrodenci alebo rodina doma a majú sa všetci radi, vytvoria takú dobrú pozitívnu energiu, aby tá rodina žila v pohode, aby sa tá rodina tešila na každé stretnutie a jeden druhému aj dopraje, ale zároveň jeden druhého aj motivuje. Aby bol lepší, aby sa snažil viac.“

Aké divadlá vy navštevujete?

„Navštevujem. Nedávno som bol v Prešovskom divadle na muzikál Kabaret, predtým som bol v Košickom divadle, teraz som v SND videl Dobrodružstvo pri obžinkoch, videl som tam Mojmíra, operetu Zem úsmevov, v sobotu som bol na balet Korzár. Chodievam aj do Martina, do Zvolena, do Trnavy…“

Beriete si od nich inšpiráciu?

„Inšpirácia.. Samozrejme, že je dobré pozrieť sa, čo sa robí inde. To už nehovorím o zahraničných divadlách, kde sa až tak často nedostanem, ale chodím napríklad aj do Prahy, Brna, Zlína. Chodím veľmi zriedka aj do Viedne, pretože večerné predstavenia a povinnosti  sú dosť husté, takže nemám možnosti chodiť krížom-krážom. Tá inšpirácia je veľmi dôležitá a je dôležité vedieť, čo sa vo svete deje a robí, aby sme nezostali na chvoste.“

A nie je to trochu aj na škodu? Predsa len Slováci sú iní ako Rakúšania.

„Je to dobré, keď sa prenesú niektoré veci aj sem k nám do nášho divadla a na Slovensko, pretože svet je dnes už tak otvorený a ľudia chodia krížom-krážom po svete a je dobré, keď náš človek vyjde za hranice a vidí tam nejaké divadlo, nejaký spôsob interpretácie, o ktorej  si povie, že toto nie je pre mňa až také šokantné, veď toto som videl aj u nás. Je dobré zbližovať sa s tým svetom, nie len oblečením, ale aj v umení a iných oblastiach života.“

FOTO: Kristián Majzlán